Byť trénerom hviezd...
Frédéric Volle, Jackson Richardson, Pascal Mahé, Philippe Gardent, Stepháne Stoeclin... Nič Vám to nehovorí ? To sú mená francúzskych hádzanárov, ktorí začínali slávnu éru francúzskej hádzanej s legendárnym trénerom Danielom Constantinim. A boli to skvelí hráči, proti ktorým som mal tú česť hrať na MS 1990 v ČSFR. Vo vzájomnom zápase sme remizovali 19:19.
Volle a Gardent sa stali trénermi. Gardent dlhé roky trénoval Chambery a boli večne druhí za Montpellierom. Karel Nocar, bývalý kapitán reprezentácie Česka ho popisoval ako dobrého človeka, otcovský typ, ktorý rozumie hádzanej, ale je veľmi liberálny a dobrý. Staral sa o svoje mužstvo ako o svoje deti. A potom šiel do PSG Paris Handball. A skončilo otcovstvo. Lebo hviezdy sú sami sebe otcami, matkami, filozofmi, lekármi a trénermi, vedia všetko lepšie ako nejaký pivot, ktorý bol v 90-tych rokoch na svojom poste jeden z najlepších na svete.
Je to nezávideniahodné stáť pri lavičke a cítiť sa ako by ste tam nepatrili. Cítim s ním. A keď všetkovediaci a všadeboliaci komentátor Sport 1, Jan Slepička, ktorý sa určite "narodil s hádzanárskou loptou v náručí" mu ešte naloží, že sa stará len o rozhodcov a nie o hru, tak sa smútok ešte zväčší. Myslím, že milému Philippovi nič iné neostáva len sa vykričať na rozhodcov. Nikto iný ho nepočúva!