Stalo sa to dávno, ale stalo .

Raz, mená a vtedajšie počasie sú nepodstatné, československá reprezentácia bola v príprave na Majstrovstvá sveta. Sústredenia sa väčšinou konali v Nymburku, veľmi známej mučiarni čs.športovcov. Vtedajší tréner, legendárny Rudolf Havlík, robil všetko poctivo, takže sústredenie obsahovalo všetko čo malo. Spiroergonometriu, motorické testy, kondičnú prípravu, taktickú prípravu aj prípravné zápasy. Celé to trvalo približne 4 týždne aj s pauzami na odpočinok.

A došiel deň nominácie. Celé mužstvo si posadalo v zasadačke a proti nim vtedajšie vedenie na čele s pánom Havlíkom. "Krocan" (takú mal prezývku pán Havlík) si zobral slovo. Zhodnotil prípravu:" Hoši, trénovali ste s chutí, velmi dobře, nejlepší z Vás v přístupu k tréninku byl Máďa Končíkú (neuvádzam pravé meno, aby sme si potom nevadili). Spiroergonomická vyšetření dopadla taky dobře, nejlepší ukazovatele mněl Máďa Končíkú. V motorických testech nebylo u všech všechno v pořádku, ale dohnali sme to. Nejlepší z Vás byl Máďa Končíkú. Přípravná utkání sme vyhráli po dobrých výkonech. Nejlepší v herních ukazovatelích byl Máďa Končíkú.

Na Mistrovství světa nepocestuje,  Máďa Končíkú!

 

Slavo Šipoš, majster bonmotov.

Známy košický hráč, tréner, riaditeľ športového gymnázia ale hlavne veľká postava košickej hádzanej, ktorý vychoval veľa známych hádzanárov,  bol známy svojou radosťou zo života. Nič z nerestí tohoto sveta mu nebolo cudzie, aj keď u neho platilo najprv práca až potom zábava. Bol neuveriteľný! Mal som tú česť, že ma trénoval a  v začiatkoch mojej trénerskej kariéry som robil "Šipkovy" asistenta pri prvom mužstve". Tie jeho hlášky na lavičke aj mimo nej boli úžasné.

Aspoň niektoré : "Jožko, Jožinko (_výborné pravé krídlo Jozef Šariščan) _taký malý gólik potrebujeme, taký góliček Jožko!"_  Nedal! __Slavo mávol rukou:" _Ko..t, primitív"!

Alebo kričí : " Masny (Peter Masica, spojka ktorá sa presadila aj v nemeckej bundeslige)_, máš voľné, strieľaj_"! A Masny strelil a nedal. "Ku..a Masica, načo strieľaš!"

Toto ešte doplním. Je toho veľa. Stojí to zato!!!

 

Aj hviezdy sú len ľudia.

Skúsenosť s českou reprezentáciou bola fajn. Spočiatku sme sa s chlapcami nemuseli, potom veľmi museli a na záver sme neuhrali nič a už sme sa nechceli. Jícha,P.Štochl, Kubeš, Filip, Galia, Nocar, Juříček, Mráz a neviem kto ešte, znamenali a stále znamenajú nielen pojem vo Wikipedii, ale aj v hádzanárskom svete. A sú to len ľudia. Jeden malý príklad.

Sústredenie pred turnajom v Plzni. Sporthotel, veľmi pekný, veľmi útulný. V nominácii 9 plzeňákov! Na programe jedného pekného večera rozhodujúci zápas hokejovej Plzne vo finále českej ligy. Splnili sme si denný program, odtrénovali, zregenerovali a každý si šiel po svojom. Ja a realizační tím na pivo, mužstvo na hokej. Nič netušiac...Plzeň v tom zápase prehrala, Martin Straka, slávny plzeňský hokejista a majiteľ hokejovej Plzne bol z toho dosť špatný a moji zverenci boli na hokeji a Martin je ich priateľ. Boli všetci! A Martin Straka uzavrel výbornú plzeňskú krčmu pre svoju spoločnosť. Aj pre hádzanárov!

Spal som dobre. Len o 6.00 ma zobudilo búchanie na dvere. Čo to môže byť? Otvoril som a stál predo mnou Karel Nocar, kapitán mužstva. Nevyzeral dobre, stál na hlinených nohách a predniesol dosť vážnym, vlažným a unaveným hlasom: " Trenére, jsou v živote situace, s kterýma si neporadí ani český reprezentant. Co budeme dělat?". Bol ako delo!

Vykukol som z dverí a na chodbe bolo takých viac: Všetci! Celá kompletná reprezentačná banda! Ako delá! Martin Straka vyhral mejdan. Doobedu sme tréning nemali. Zrušil som ho. Večer bol tréning skvelý!

A nepovedal som im nič. Dalo nás to ešte viac dohromady. Vážil som si, že neklamali a na rovinu povedali, že "jsou prasata" a hlavne, boli spolu všetci ako partia a to sa ráta. Hlavne v športe...

 

 

Je dobre ovládať cudzie jazyky...

Keď som začínal u mužov TJ VSŽ Košice, medzi tými starcami Papiernikom, Pituchom, Krešákom, Bellom, Timkom, Koppom...,často sme cestovali do Maďarska na prípravné zápasy. Miskolc, Debrecín. A stále jedným smerom cez hraničný priechod Seňa - Hidasnémeti. Stále sme sa vracali podvečer a pred hraničným priechodom bol stále stánok s čerstvou zeleninou a ovocím a fajne. Raz sme sa vracali a bol tam stánok s krásnymi melónmi, ktoré predávala krásna maďarka tiež s krásnymi... Eman Kopp, ľavoruké krídlo, ktoré bohužiaľ už nie je medzi nami, nevedel po maďarsky, ale náš brankár Pišta Krešák, ktorý žil v Seni a v ktorej sa inak ako po maďarsky nehovorí, vedel. Eman dostal chuť na melóny. Tak sa spýtal , ako sa povie po maďarsky :"Prosím si jeden veľký melón", na čo mu Pišta suverénne odpovedal : "Jó nagy puci van". Milý Eman sa vybral za nákupom. Pristúpil a : " Jó nagy puci van". Slečna sa usmiala a hovorí : "Hát aztán?" (No a čo?) A bol tu problém. Eman skúsil ešte raz : " Jó nagy puci van".

Nebudem to naťahovať : "Jó nagy puci van" je vo voľnom preklade : " Mám veľkého dobrého vtáka"!

 

 

Hádzanársky bonviván narazil...

Zaužívalo sa to už aj u nás, že muž a žena pred svadbou usporiadajú pre svojich priateľov rozlúčku so slobodou. Stalo sa, že dievča si takto pozvalo kamarátku do bratislavskeho známeho baru na drink kvôli takejto rozlúčke. Zabávali sa, smiali sa, popíjali si a bolo im príjemne. Do baru vošiel známy starší hádzanársky tréner, kvalitne oblečený, navoňaný, sebavedomý, dobrodružstva chtivý a rozhliadol sa ako to tam s "nadväzovaním jednonočných vzťahov" vyzerá. Dievčatá v ňom spoznali známu osobu. Zbadal ich a prisadol si k nim. Slovko ku slovku sa predstavil, kto je a čo je , dievčatá mu vravia, poznáme Vás...Kva kva kva. Ako to v takýchto prípadoch býva viedli neuveriteľne inteligentnú debatu. A potom prišla osudová otázka: "Tak čo dievčatá, nepodnikneme niečo?"  Odpoveď po krátkom smiechu asi bonvivána nepotešila : "Hm,hm. Ujo, tak z tohoto mráčka nezaprší!" To, že nezapršalo sa stáva, ale ten UJO, tak to muselo bolieť.

 

Vyšetrenie

Michal Ninitz, dlhoročný tréner v TJ VSŽ Košice, ktorý už bohužiaľ nie je medzi nami, bol neuveriteľný vo vyhľadávaní talentovaných, veľkých a perspektívnych adeptov hádzanej. Naťahal ich do Košíc strašne veľa a veľa z nich sa neskôr stalo špičkovými hádzanármi. Menovať nebudem, lebo by som si nespomenul na všetkých.

Keď sme hrali za košický dorast, priviedol k nám chlapca z východu republiky, z malej dedinky s pár obyvateľmi. Veľký, vysoký, široký, drevený, ktorý nevedel nič, ale bol obrovský. Hádzanár to nebol. V tom čase sme pravidelne chodili na lekárske prehliadky spojené s odbermi, vyšetreniami a spiroergonometriou. Dostal som ho na starosť, tak sme na prehliadku  na Klinike telovýchovného lekárstva v Košiciach išli spolu, aby sa nestratil. Prezliekli sme sa do trenírok, zobrali nám krv, zmerali tlak, nasledovalo EKG a na záver nám dali "šampusku", aby sme ju naplnili. Šampuska-nádoba na odber moču. Tak sme išli na WC a on sa ma spýtal: "To co s tým mám robic". Prekvapil ma touto otázkou, tak som mu len odvrkol: " Sme na záchode tak čo asi máš s tým robiť..." A pochopil. A nepochopil. Keď som výšiel zo záchoda a on po mne, v jeho šampuske moč nebol! Síce si urobil odber, ale z iného vylučovacieho otvoru! Strašné, ako zmrzlina...

 

Mladý a hlúpy

Stalo sa to pred predolympijským turnajom  v Barcelone v roku 1991. Mali sme sústredenie v Prešove a následne medzinárodný turnaj v Paríži. Trénerom bol vtedy Fero Šulc st., takže sme sa tam veľmi neprechádzali a neležali. Boli sme tam dobrá partia, skoro stále spolu, Csaba Szucs, Milan Foľta a ja, ale aj Peťo Kakaščík a iní. Po jednom zápase sme si urobili s Milanom zakázané uvol'nenie. Ja som bol zranený a Milan Foľta sa necítil dobre, vedeli sme, že na druhý deň hrať nebudeme, tak sme si trochu zablbli vo V klube v Prešove a ešte neviem kde :-). Ráno na tréningu sme sa iba tak ponevierali, boli sme samozrejme smädní, takže po tréningu sme chceli dať smäd do poriadku a dať si nejaké pivo a dobré jedlo. Milan navrhol známy prešovský podnik. O našom pláne sa dopočul jeden z mladších spoluhráčov (meno nie je podstatné, bol to dobrý hráč, ako tréner za veľa nestojí) a spýtal sa nás, či môže ísť s nami. Samozrejme sme súhlasili, nebol dôvod ho odmietnuť. Objednali sme si dobrý guláš a samozrejme pivo. Chlapec sa divil, že si dávame pivo pred zápasom, ale bol ticho. Po chvíli sa opýtal, či si tiež niečo môže dať. Prečo nie, bola naša odpoveď. Objednal si decovú borovičku. Pri našom druhom pive si objednal ešte jednu. A potom ešte raz. Až potom sme mu povedali, že my večer nehráme, ale on áno!

Ale celkom to na ihrisku zvládol.